EROTICKÉ POVÍDKY

Erotické povídky povídka - Prekvapenie

Úvod » Gay » Prekvapenie SK

Komentáře (0) | Doporučit | Tisknout | 2743


Prekvapenie



Prekvapenie
Ilustrační obrázek: Prekvapenie
Chcel by som sa s vami podeliť o svoj ďalší pribeh. Moje príbehy však nie sú plné sexu, ale skôr hovoria o mojich citových záležitostiach. V jeden večer som sa vybral s kámoškou Janou do baru, často sme takto spolu chodievali. Bavili sme sa o rôznych veciach, vždy sme si mali čo povedať a bol kopec srandy. Vtedy mi povedala, že sa na akomsi kurze angličtiny zoznámila s jedným chalanom, s ktorým občas zájde na drink. Vraj je to celkom fajn chalan, len máva často depky a nemá nikoho s kým by si mohol pohovoriť, vraj mu chýba spriaznená duša. Keď o ňom hovorila, občas som mal pocit, akoby to bolo o mne. Chcel som toho chalana spoznať, no na to došlo až o pár mesiacov. Keď som sa raz opäť bavil s kamoškou, došla reč aj na Romana, tak sa ten chalan volá. Povedal som jej, že až nabudúce pôjdeme von, ak bude chcieť, nechmu povie, aby šiel s nami, že sa aspoň nebude nudiť na internáte. Nebol z nášho mesta, iba tu študoval. O pár dní nato, keď sme s kamoškou doli dohodnutí, že večer niekam vyrazíme mi napísala sms, že hovorila s Romanom a vraj súhlasil, že s nami pôjde rád. Z jej rozprávania som vedel, že je dosť hanblivý, takže vraj je dosť možné, že bude sedieť ticho a nebude sa veľmi zapájať do rozhovoru. Bol som na neho fakt zvedavý. Večer, keď som sa mali s kamoškou stretnúť som asi 5 minút meškal a keď som sa blížil k dohodnutému miestu stretnutia, stála tam sama, Roman nie. Napadlo ma, že si to asi rozmyslel a nepríde. Trochu som zosmutnel, ale nedal som to na sebe poznať a s kamoškou som sa z úsmevom zvítal. Povedala, že s Romanom sa máme stretnúť až před barom, kde sme mali v pláne ísť. Znovu som sa teda mal na čo tešiť. Bolo mi divné, že sa s ním máme stretnúť až tam, pretože som vedel, že Romanov internát, kde býval je len pár blokov od môjho bydliska, no nevypytoval som sa na detaily. Keď sme tam dorazili, kamoška ho už zdaleka zbadala, že tam stojí a čaká na nás.“Zoznámte sa, Adrián, toto je Roman. Roman, toto je Adrián.“ Zoznamovala nás Jana hneď, keď sme k nemu došli. Podali sme si teda ruky. Fakt sa mi zdal dosť nesmelý a tichý, no celkom zlatý na pohľad. Taký obyčajný chalan, no sympatický. Zašli sme do baru, sadli si a niečo si objednali na pitie. Spočiatku sme kecali len tak rôzne, nejak sa so mnou nepúšťal do debaty, kecali sme len tak v trojici. No postupne, asi po treťom, alebo štvrtom drinku sa Roman trochu osmelil a zrazu bol z neho celkom komunikatívny chalan. Celkom dobre sme si spolu pokecali, občas sme spolu kecali viac, než s mojou starou známou kamarátkou. Bolo mi sice takmer jasné, že Roman je na dievčatá, ale nevadilo mi to. Kecali sme o škole, živote, zážitkoch a zistil som, že máme s Romanom dosť spoločných názorov, čo aj on sám na moje prekvapenie priznal. Niečo sme už vypili a komunikácia bola čoraz uvoľnenejšia, dokonca sme sa aj dobre zabávali. Niečo pred dvanástou hodinou v noci, tesne pred záverečnou sme sa rozhodli, že to pre dnešok ukončíme a poberieme sa domov. V dobrej nálade sme odišli. Čakala nás celkom dlhá cesta domov, nakoľko sa nám nechcelo čakať na nočné spoje a bola príjemná teplá jarná noc, takže prechádzka prišla vhod. Keď sme dorazili pred bytovku, kde bývala Jana, rozlúčili sme sa s ňou a s Romanom nás čakala spoločná cesta, keďže jako som už spomínal Roman býval na internáte neďaleko odo mňa. Kecali sme spolu o tom, že to bol príjemný večer, Roman sa mi zdôveril, že sa dobre bavil a že je rád, že spoznal nového a fajn človeka. Myslel tým mňa. Netajil som sa tým, že u mňa to bolo podobné. Opýtal som sa ho, ako je spokojný s ubytovaním na internáte, ako to tam vyzerá, či sú tam tiež také neľudské podmienky, jako na niektorých iných vysokoškolských internátoch. Odpovedal, že je celkom spokojný, že sú na izbe dvaja, no teraz cez víkendy tam býva sám, jeho spolubývajúci tam je vraj len 4 dni v týždni. Hneď na to ma prekvapil, keď povedal: „Veď ak chceš, môžme zájsť ku mne na intrák, aspoň uvidíš na vlastné oči, ako si tam nažívam.“ Mal som chuť vyskočiť od radosti, no samozrejme som musel svoje reakcie krotiť, Roman bol pre mňa heterák, na ktorého nemôžem nič skúšať, aj keď, rád by som..

„Myslíš to vážne? Je už dosť neskoro, nechcem ťa otravovať.“ Odpovedal som Romanovi na jeho pozvanie, aj keď vduchu som to pozvanie bral všetkými desiatimi. „Ale nie, budem rád, ak si ešte pokecáme, mám tam aj načatú fĺašu, hm?“ povedal Roman a teraz mi už nedalo okúňať sa a tak som súhlasil. Keď sme došli na jeho izbu, povedal, nech si urobím pohodlie ako doma, také klasické privítanie. Roman to tam mal celkom útulné, bolo vidno, že na tej izbe trávi vačšinu času. Taká priemerná internátna izba s kúpeľňou. Roman nám nalial nejaký alkohol z tej fľaše, ktorú mal otvorenú, bolo to niečo, čo mu priniesla sestra z Grécka, k tomu nejaké nealko, pustil rádio a sediac vedľa seba na posteli a opierajúc sa o stenu sme pokračovali v debate. Roman sa mi začal zdôverovať, že mu býva často smutno, že nemá žiadne dievča a ani žiadne nikdy nemal, čo sa mi zdalo, zvláštne, keďže je odo mňa starší o necelé 3 roky, má 24. Vravel, že hľadá úprimné dievča, ktoré nehľadá zazobaného sexi modela a že v dnešnej dobe také dievča asi ani nenájde. Trochu som mu dodával dôveru, že snáď to nieje až také zlé a že raz určite nájde, to, čo hľadá. Hovoril aj o tom, že sa bojí, že zostarne a bude sám. Pritakal som mu, že v tomto sme na tom úplne rovnako. Posťažoval sa mi, že nemá sni skutočného kamaráta, ktorý by ho chápal,vraj sú všetci chalani rovnakí ako väčšina dievčat a hľadajú iba sex a jeho problémom nerozumejú. Povzbudzoval som ho, že predsa len nieje sám, že ja mám podobný problém a že ma tiež trápi, že nemám takpovediac spriaznenú dušu, s ktorou by som si rozumel. Rozprával som takým štýlom, aby som nehovoril konkrétne o tom, že mi nechýba dievča, ale chalan, proste som to podával tak neutrálne. Predsa len som nevedel, aký má názor na homosexualitu a tak som na neho nemohol vybehnúť s tým, že som gay. Postupne však ako sa Roman rozhovoril a čoraz ostrejšie podával svoje negatívne názory na dnešné vypočítavé dievčatá som skúsil „nahodiť háčik“ a čakal, ako zareaguje. Povedal som „Vidíš, s tými babami je to fakt hrozné, no povedz, nebolo by asi lepšie začať si s chalanom?“ A začal som sa smiať, akože som to povedal iba ako žart a čakal som na jeho reakciu. Roman sa tomu tiež zasmial, no na chvíľku stíchol a potom už vážnejšie povedal : „Možno máš pravdu.“ A venoval mi trošku dlhší pohľad do očí, než to bolo doteraz bežné pri našom rozhovore. Nastalo ticho. Nechcel som, aby začal Roman uvažovať, či nepovedal niečo nesprávne a tak som povedal: „Som rád, že som ťa dnes spoznal a dobre sa mi s tebou kecá. Je mi s tebou fajn.“ Roman sa na mňa pozrel a povedal: „ Ešte som nestretol chalana s ktorým by sme mali v týchto veciach také rovnaké názory. Tiež mi je s tebou príjemne.“ Nevedel som, aké veci mal na mysli, keď povedal, že na ne náme rovnaké názory a tak som sa ho opýtal: „Aké veci máš na mysli, v čom máme rovnaké názory? Akože je lepšie si začať s chalanom?“A opať som sa zasmial, akože popritom trochu žartujem. Romanova odpoveď prišla až o niekoľko sekúnd, no opäť odpovedal s vážnou tvárou: „ Hm… aj v tom.“ Pritom sa smutne pozeral do zeme a mal som pocit, že sa v jeho očiach zbiehajú malé slzičky. Neváhal som sa a povedal mu: „Roman, nebuď smutný, mne tiež nie je do spevu…. Môžem ťa objať?“ Keď som sa ho to opýtal, naskočila mi husia koža, keď som očakával jeho reakciu. Roman však ani nezodvihol hlavu, ani sa na mňa nepozrel, len mi na súhlas pomaly prikývol hlavou. Prisadol som si tesne k nemu a objal ho okolo ramien. Sedeli sme takto bez slov len malú chvíľočku a ja som cítil, že Roman sa trasie, akoby mu bola zima, no chlad určite nebol toho príčinou. Videl som, že je vo veľmi sentimentálnej nálade a že má zároveň skúsi trému z niečoho nového. Začal som ho jemne hladkať po ramene, za ktoré som ho držal v objatí a Roman si o moje rameno oprel hlavu a začal srdcervúco plakať. Bol to veľmi emotívny plač, takto som ešte chalana plakať nevidel. Teda okrem seba. Vedel som si dobre predstaviť, ako mu asi je. Objal som ho pevnejšie a druhou rukou som ho jemne začal hladkať po vlasoch. V tom sa rozplakal ešte viac, vzlykal, zasekával sa mu dych a jeho horúce slzičky mu stekali po lícach až na moje rameno. „Šššš, Romino, neplač, to bude dobré, neboj, všetko bude fajn, som tu s tebou, ššš..“ utešoval som ho a utieral mu slzy. Po chvíli sa ukľudnil, všetko to obrovské napätie, ktoré v sebe nosil ho pomaly opúšťalo. Stále sedel opretý na mojom ramene a lapal po dychu. Ten jeho plač bol veľmi intenzívny a vyčerpávajúci. Bolo mi ho veľmi ľúto, tak som ho stále obijímal a utieral mu slzičky. V tej chvíli som sice nevedel určite, čo sa deje, ale myslel som si to a o niečo neskôr ma v tom Roman uistil. Keď prestal plakať a ukľudnil sa, pozrel sa na mňa akoby s veľkým strachom v očiach a povedal mi: „Prepáč“ „Čo ti mám prepáčiť, hmm?“odpovedal som mu. Mal stále v očiach smútok, pozrel sa opať do zeme: „Prepáč mi, že som sa takto neovládol, hanbím sa.“ Povedal a jeho očká sa opať leskli slzami. „Romino, nemáš sa za čo hanbiť, nikdy by sa človek nemal hanbiť za svoje city a je krásne, ak ich človek dá najavo. Cítim, že toho žiaľu a smútku bolo v tebe nahromadeného viac než dosť a je prirodzené, že si to už nevládal ďalej niesť. Som tu, aby som ti pomohol, nemusíš už na to byť sám.“ Snažil som sa mu vysvetliť, že sa naozaj nemá za čo hanbiť. Znovu sa o mňa oprel, objal som ho, pohladkal po vlasoch a pokračoval: „Neviem presne, čo ťa trápi, ale ak potrebuješ pomôcť, poradiť, o niekoho sa oprieť, som tu pre teba. Na vlastnej koži zažívam samotu, nepochopenie, viem, aké to je, keď sa člověk nemá komu zdôveriť, keď sa nemá na koho oprieť, keď si pripadá jako jediný na svete, ktorého nikto nemá rád a nikomu na ňom nezáleží. A keďže si myslím, že tvoj smútok pramení z niečoho podobného, ponúkam ti pomocnú ruku. No ak je to inak, tak prepáč, nechcem sa vnucovať, len chcem, aby si to vedel.“ Dodal som a čakal, či Roman zareaguje, keďže doteraz mlčal a ozaj som nevedel, či jeho plač bol o tom, čo som predpokladal. Romanko zodvihol hlavu z môjho ramena, pozrel sa na mňa a povedal:“ Ty si asi jasnovidec. Vieš takmer presne, čo ma trápi. Som prekvapený. Nikdy som nikoho ako ty nestretol. Si ku mne taký milý, že sa mi chce od dojatia plakať“ V duchu som si vydýchol, že mi nevynadal a nepovedal, že to malo úplne iný dôvod, usmial som sa na neho a povedal mu aby neplakal, aby sa na mňa radšej usmial, ale ak by predsa len mal niekedy potrebu poplakať si, rád mu poskytnem svoju náruč. Bol z toho fakt dojatý a povedal mi, že v duchu vždy túžil po kamarátovi a blízkej osôbke a teraz sedím vedľa neho ja a on nechce aby to niekedy skončilo a nechce ma stratiť. To prezmenu dojalo mňa a cítil som, ako sa mi do očí tlačia slzy, ale udržal som sa a povedal, že ho tiež nechcem stratiť a že dúfam, že sa budeme stretávať čo najviac a že nám bude spolu fajn. No aj tak som si ešte nebol istý jedným detailom a to, či je Roman gay, alebo nie, lebo zatiaľ to predsa len nebolo jednoznačné. Keďže toto bol večer „prezrádzania tajomstiev“, povedal som mu:“Nuž, ale až si raz nájdeš to dievča, ktoré hľadáš, zabudneš aj na mňa..“ a čakal som, čo mi na to povie. V tom sa mi pozrel do očí a povedal:“Myslel som, že si okrem iného dnes večer pochopil aj to, že si prvý človek, ktorému som odhalil to, čo som stále schovával, dokonca aj sám pred sebou. Dievča by mi nikdy nemohlo poskytnúť to, čo chlapec. Adrián, ja… ja som… som na… mne sa páčia chlapci.. Neverím, že som to vyslovil.“ A znovu sklopil zrak k zemi, akoby sa hanbil a bál mojej reakcie a ešte dodal: „Prepáč, prosím“ Nemohol som ho nechať takto sa smažiť vo vlastnej šťave a hneď som mu povedal:“ Romanko, myslel som si, že aj ty si pochopil, že aj ja v živote hľadám chlapca, nie dievča. Veď je to predsa super, že sme sa takto spoznali, nie? Tak nebuď smutný, hlavu hore, kamarát.“ Zodvihol hlavu, pozrel sa smerom ku mne a usmial sa. „No vidíš, konečne, pristane ti to oveľa viac, než smutné očká plné sĺz.“ Povzbudil som ho trochu a objal ho. Cítil som, jako uvoľnene dýcha, aký je pokojný. Aj ja som cítil, že pocity strachu a trémy z nás oboch opadli a všeto bolo zrazu krajšie. Pocítil som únavu, ktorú podporovali aj vypité drinky, no napriek nim som sa cítil triezvy, akoby som nevypil ani jeden. Začalo sa mi zívať, načo Roman hneď zareagoval a povedal, že mu je ĺúto, že ma takto otravuje, že vidí, že som unavený, že mi už dá pokoj a neviem, čo ešte, tak som ho musel stopnúť a povedať mu, že ma vôbec neotravuje a že predsa vie, že tento večer bol pre mňa v jeho spoločnosti veľmi príjemný a to, že sa na mne začína prejavovať únava s tým nemá nič spoločné. Trochu ho to upokojilo, no aj na jeho vyplakaných očkách bolo vidno, že sa mu do nich tlačí spánok. Postavil som sa a povedal, že už teda pôjdem, že aj on sa po dnešku potrebuje vyspať a ak sa bude chcieť zajtra stretnúť, nech mi len napíše, alebo zavolá a určite sa s ním rád stretnem. V tom ma napadlo, že sme si nevymenili čísla na mobil a hneď som mu ponúkol svoje, no Roman mi len smutne povedal, že aj do zajtra mu bude bezo mňa smutno a že nechce byť sám a či by som nechcel prespať u neho, že by som ho tým veľmi potešil. „Kamaráti sú predsa na to, aby si pomáhali. Rád u teba zostanem Romanko.“ V Romanovych očiach zažiarli hviezdičky radosti, hodil sa mi okolo krku a pevne ma objal. „Si zlatý, Adri, ďakujem. Veľmi si to vážim“ šepkal mi takmer priamo do ucha. Vtedy som trochu uvažoval nad tým, že Roman je odo mňa takmer o 3 roky starší a teraz mi pripadal takmer ako malý chlapec. Bolo mi to sympatické a bol som rád, že som spoznal takého úprimného a milého chalana. Pobrali sme sa teda „na kutě“. Opýtal som sa Romana, či sa môžem osprchovať, skôr, než zaľahneme a či má pre mňa nejaký uterák. Dal mi bielu froté osušku a tak som zahučal do sprchy, no čakalo ma nie veľmi príjemné prekvapenie, ako to už na internátoch býva. Keď som vošiel do sprchovacieho kúta a otočil kohútik s teplou vodou, začal sa na mňa zhora valiť prúd studenej vody a ja som v tom šoku vykríkol na plné ústa. „Je všetko v poriadku, Adri??“ opýtal sa ma Roman spoza dverí kúpeľne. „Áno, len mám obavy, že nejde teplá voda:“ odpovedal som a čakal, či sa predsalen neroztečie teplá voda. Po chvíli začala tiecť o pár stupňov teplejšia, no stále však bola iba vlážna. S husacou kožou som sa rýchlo osprchoval a utrel do tej príjemne mäkkej a voňavej osušky. Keď som vyšiel z kúpelne, mal som na sebe iba uterák a takisto len v uteráku som oproti sebe zbadal aj Romana, tiež sa chystal do sprchy. Všimol si, že mám iba osušku okolo pásu, tak mi ponúkol nejaké svoje tričko a boxerky na spanie a odišiel do sprchy. Ešte som ho upozornil, aby sa tam dlho nezdržiaval, lebo sa podchladí, načo mi odpovedal iba smiechom. Obliekol som si teda boxerky a tričko a šiel som si zapáliť na chodbu, kde stál popolník a dve kreslá. Chodievali tam zrejme fajčiť študenti. Vyšiel som na chodbu, sadol si do kresla a zapálil si. Na chodbe bolo ohromné ticho a tma, iba na opačnom konci hučala a slabo svietila neónka. Pofajčieval som a mal som pocit, akoby široko ďaleko nebolo okrem mňa ani živej duše. Bolo tam také ticho, že som počul aj cez zatvorené dvere tečúcu sprchu v Romanovej kúpelni. Po chvili ten zvuk utíchol a ja som vedel, že Roman o chvíľu vyjde z kúpelne, chcel som už ísť do izby, ale mal som ešete pol cigarety a tak som v kľude fajčil. „Veď Roman sa snáď dovtípi, kde som, keď ma neuvidí v izbe.“ Povedal som si a tak sa aj stalo. Práve, keď som hasil cigaretu vo veľkom kovovom popolníku sa otvorili dvere na Romanovej izbe a v tmavej chodbe sa rozľahol pás svetla. Vykukol z nich Roman a ja som už smeroval k nemu. „Zľakol som sa, že si mi niekam ušiel.“ Povedal s úsmevom. „Ale nie, nebojím sa ťa, tak kam by som utekal? A navyše len v boxerkách a tričku..“ odpovedal som so smiechom a dodal: „Dovolil som si požičať tvoje papuče, dúfam, že sa nehneváš“

„Prosím ťa, prečo by som sa mal na teba hnevať, veď je to samozrejmosť, Adri.“ Pokrútil hlavou Roman a milo sa na mňa usmial. Niečo vo mne ten úsmev prebudil a dostal som neodolateľnú chuť objať ho. Povedal som mu, že je milý a pevne som ho objal. Bol z toho trochu prekvapený, ale tiež ma objal okolo pásu. Stáli sme tam takto pár minút, bolo to jedno z tých nie najkratších objatí. „Je to krásne“, povedal Roman a pritisol sa ku mne ešte viac. Samozrejme som s ním súhlasil a v tomto objatí sme prehodili ešte zopár pekných slov. Potom som navhrhol, aby sme radšej šli do postele, že je mi po tej sprche zima a Roman súhlasil. Otvoril válendu, vytiahol z nej neoblečenú prikrývku, vankúš a postelné prádlo. Medzitým hovoril, že to je posteľ jeho spolubývajúceho, ale ten tu už týždeň nebol a než odišiel, vyzliekol postelné prádlo, ktoré si nosil z domu a toto je čisté, ktoré pravidelne na internáte menia každý druhý piatok. Vravel som, že nech si s tým nerobí starosti, že si to oblečiem sám, ale to už Roman naťahoval na posteľ plachtu a nechcel mi dovoliť, aby som mu pomohol, no ja som vzal obliečku a obliekal som perinu. Až bola moja posteľ pripravená, Roman vytiahol zo svojej postele svoju perinu atď. Zhasli sme svetlo a obaja skočili do postele. Navrhol som Romanovi, že ak chce, nemusíme hneď spať, že si môžme ešte pokecať. Samozrejme s radosťou súhlasil a tak sme sa začali baviť o živote, o tom, že to nieje najľahšie byť „iný“, najmä ak je na to človek sám, v čom sme sa zhodli. Chviľu sme boli ticho a ja som zrazu začul tiché vzlykanie. Bolo mi jasné, že Romanko je zase smutný a že plače. „Romanko? Romi… si v poriadku? Stalo sa niečo?? Povedal so ti niečo zlé??“ No odpoveď neprichádzala, stále som počul iba tĺmené fňukanie do vankúša. Nedalo mi to pokoj, tak som sa ho znova opýtal: „Romanko, čo sa deje? Môžem ti nejako pomôcť? Neplačkaj, prosím, lebo budem aj ja. Trhá mi to srdce, keď vidím plakať chlapca.“ A skutočne je to tak, nevravel som mu to len preto, aby sa ukľudnil. Po chvíľočke som spomedzi vzdychov začul aj: „ Nie, Adrianko, nehnevám sa na teba, ty si super.“ No popritom stále plakal. Už som to nemohol vydržať, podišiel som k jeho posteli, pohladkal ho po vlasoch a povedal mu, že mi na ňom záleží a že nechcem, aby bol smutný a sadol som si k jeho boku na posteľ. Romanko zodvihol hlavu z vankúša, obrátil sa na bok a rukou nadvihol perinu, čím mi naznačil, aby som si ľahol vedľa neho a povedal: „Poď ku mne, prosím.“ Tomuto som nemoho odolať a hneď som vhúpol k Romankovi pod perinu. Objal som ho, pritúlil k sebe a jeho hlava s ešte vlhkými, čerstvo umytými a voňavými vlasmi spočinula na mojej hrudi. Roman stále tíško vzlykal, tak som sa ho znova opýtal, čo ho trápi. „Už nič, Adrianko, nič ma momentálne netrápi je mi s tebou krásne. Nič takéto som ešte nikdy v živote nezažil. Nechcem, aby sa to skončilo.“ Povedal a pritúlil sa ku mne ešte viac. Hladkal som ho po vlasoch a hovoril mu, že aj mne je veľmi príjemne a že som rád, že sme sa spoznali. Romanko zodvihol hlavu z mojej hrude a zadíval sa mi do očí. Bola tma a jeho očká žiarili jako dve malé hviezdičky. Bolo ticho, iba sme sa na seba dívali a ja som tušil, že sa ma Roman chce niečo opýtať. Nežne ma pohladkal po líci a povedal: „Vadilo by ti, keby som ti dal pusu? Veľmi ťa túžim pobozkať, Adrianko.“ Jasné, že som nemal nič proti: „Samozrejme, že môžeš Romanko“ povedal som mu a usmial som sa. V tom som ucítil na svojom líci jeho horúce pery. Pobozkal ma veľmi, ale veľmi jemne a znovu sa zadíval do mojich očí. Bol to nesmelý bozk. Nedalo mi to a aj ja som ho nežne pobozkal na pery. „To bol môj prvý bozk od chalana.“ povedal Roman. Potom sme si vymenili ešte zopár sladkých božtekov a zaspali sme v objatí ako batoľatá. Zobudil som sa nad ránom, pomaly začínalo svitať, Romanko sladko spinkal a pritom ma stále obijímal. Bol veľmi zlatý. Znovu som zaspal a zobudil som sa potom až okolo desiatej ráno, Romanko ležal vedľa mňa, držal ma za ruku a tíško sa na mňa díval. „Dobré ránko, ako si sa vyspinkal?“ povedal mi a usmial sa na mňa. „Ďakujem, dobre a ty? Ako dlho si už hore?“ opýtal som sa. „Asi tak pol hodiny“, povedal a přiznal sa, že krajšie prebudenie ako dnes ráno ešte nezažil a že sa na mňa díval celý čas, pokiaľ som sa nezobudil a že sa cítil nádherne, ale pripadal mi stále nejaký smutný. Otočil som sa k nemu a začal som ho štekliť:“ Halooo, Romi, si šteklivý??“ Na to Roman vyskočil z postele ako raketa s hlasným smiechom a krikom, „Pozrime sa, tak predsa len niečo zabralo“ povedal som mu. On však neváhal, povedal, že je zvedavý, akú mám výdrž pri šteklení ja a vrhol sa na mňa. Musím sa priznať, že som riadne šteklivý a tak som tiež začal kričať a smiať sa a vyskočil som z postele. Teda vlastne som sa zkotúľal na zem, z čoho mal Roman veľkú srandu.

Potom som sa postavil a povedal, že už musím ísť domov, že má ešte čaká návšteva babky a niekedy večer ak bude chcieť sa môžme stretnúť. Roman priskočil ku mne, objal ma a hovoril:“Nechoď preč, Ardi, prosííím, nechoď preč…prosím nechoď.“ Bol som z toho dosť prekvapený, mal som síce pocit, že je to tak trochu aj sranda, ale niečo mi hovorilo, že Roman trochu zosmutnel a bola to pravda. Musel som mu sľúbiť, že sa stretneme hneď ako to bude možné, lebo snáď by ma naozaj nebol pustil z jeho izby. Na rozlúčku sme si dali takú kamarátsku pusu a Roman mi ešte zakýval z okna. Už teraz som sa tešil na večer… Ale to je už ďalší príbeh..



Vaše názory uvítam na adrese Adrio@zoznam.sk


Autor Adrian 14.3.2008
Povídky od autora: Adrian
přečtena: 6916 x
Průměrná známka: 3.43 tři po 131 hlasováních.
Ohodnoť povídku: 1.jedna 2.dvě 3.tři 4.čtyři 5.pět

Prekvapenie
Copyright (c) 2004 - 2016 | Sex-Town LTD | Erotické povídky Všechna práva vyhrazena.

TOPlistTOPlist