EROTICKÉ POVÍDKY

Erotické povídky povídka - Utišujúci prostriedok

Úvod » BDSM » Utišujúci prostriedok SK

Komentáře (0) | Doporučit | Tisknout | 794


Utišujúci prostriedok



D/s poviedka o tom, čo všetko sa dá použiť na utíšenie bolesti a o tom, čo sa dá stihnúť popri telefonovaní.
Alex sa prehraboval v kope papierov na stole pred ním. Posledné dni problémy akoby neubúdali, ale pribúdali. Navyše už dva dni ho sústavne bolela hlava. Dnes vypil už dve kávy a ani kofeín, ktorý mu obyčajne pomohol, dnes nezabral. Mizerný deň.

Veronika práve telefonovala s nejakým neodbytným zákazníkom, keď jej zapípal súkromný mobil. Stlačila tlačítko a prečítala si SMS-ku: "PORADA DNES 18:00 POTVRDIT. ALEX". Mala by som odpovedať, pomyslela si. Zákazníka však nebolo možné prerušiť. O chvíľu prišla ďalšia SMS-ka: "POTVRDIT!". Rázne ukončila rozhovor. Odpísala: "ANO TESIM SA". Uškrnula sa, niekto by sa čudoval, aká to bude porada.

Veronika obišla prázdny pracovný stôl sekretárky, zaklopala na dvere riaditeľa a čakala.
"Vstúpte," ozvalo sa zvnútra.
Vošla dnu.
"Ahoj Veronika!" povedal Alex.
"Dobrý deň." A po kratučkej prestávke dodala: "Pane."
"Vykašli sa na to, nemám na to náladu. Dnes mi môžeš tykať."
"Dobre, tak ahoj Alexi, som rada, že ťa vidím."
"Zamkni dvere k sekretárke, potom moje a poď ku mne."

Alex sedel na veľkej koženej stoličke za riaditeľským stolom a čakal, kým sa Veronika vráti.
Pristúpila k nemu a zoštylizovala sa do vábivého postoja.
Jemne ju pohladil po vnútornej strane stehna. Mierne sa rozkročila, aby uvítala jeho dotyk. Presne tak som ju to učil, pomyslel si Alex. Dobrá žiačka. O chvíľu už ma tá hlava konečne prestane bolieť.
Zazvonil telefón. Alex ho zdvihol a začal sa s niekým zdĺhavo dohadovať. Po chvíli zakryl rukou sluchátko a potichu povedal: "vyzleč sa."
Veronika rozmýšľala či má aspoň formálne protestovať, lenže Alex pokračoval v telefonáte a vôbec si ju nevšímal. Rozhodla sa zbytočne ho neprovokovať a poslúchla. Šaty si úhľadne poskladala vedľa na konferenčný stolík. Keď skončila, Alex ešte stále rozprával. Opäť na chvíľu zakryl slúchadlo a povedal: "odlož všetky veci zo stola a vylez si tam. Veď vieš, ako to mám rád."

Veronika poskladala všetky papiere na konferenčný stolík, zložila monitor počítača a ostatné haraburdy a vyliezla si na dosku stola. Stôl bol veľký, višňočervenej farby a chladný na dotyk. Kľakla si, roztiahla stehná potom sa sklonila a hlavu položila dopredu. Ruky si zložila pod hlavou, tak aby sa špičkami bradaviek práve dotýkala dosky stola. Studenilo a dráždilo to zároveň. Vedela, že práve tak, to má Alex rád. Cítila ako sa jej bradavky nalievajú. Aj v rozkroku sa jej rozlievalo príjemné teplo. Očakávanie. Keď sa naňho pozrela potvrdilo sa jej, že všetko spravila správne, pretože na tvári mal spokojný úsmev. Medzi tým dokončil telefonát.
Posadil sa medzi jej roztiahnuté stehná a poznamenal: "Veronka, ty si poklad."
"Díky. Páčim sa ti takto?"
"To vieš, že áno."
Potom priblížil svoju hlavu k jej stehnám a vdýchol. "Cítim tvoju vôňu." Zopár krát prešiel rukou rozkrokom. Na ruke mu ostala vlhká stopa. "Hm, vidím, že si pripravená." Zopár kvapiek dopadlo na lesklú dosku stola.
"Veronko, dnes som mal mizerný deň. Nič sa mi nedarilo a stále ma bolí hlava. A ešte ma dnes čaká jedno únavné jednanie. Vieš čo tým chcem povedať?"
"Asi áno."
"No čo?"
"Chceš sa odreagovať, preto si ma zavolal."
"Vieš ako sa najlepšie odreagujem?"
Váhala. "To neviem. Ale bude to bolieť. Moc bolieť. Chvíľu. A potom.."
"No? Čo bude potom?"
"Potom mi bude dobre. A na to sa teším."
"Uhádla si. Bola Veľká noc a ja som ťa ani nevyšibal. Teraz to musím napraviť. Chceš? Aby si bola krásna a vášnivá celý rok, tak ako si dnes."
"Veď preto som tu Alex," usmiala sa.
"Dobre."

"Syn mi požičal jeho korbáč. Neboj. Je tenučký, drôtený,.. celkom nič to nebude."
"Som pripravená."
"Dobre. Dnes sme začali netradične, budeme teda aj pokračovať netradične. Chcem aby si sa aktívne zúčastnila. Môžeš si vybrať, koľko si myslíš, že *nám* bude stačiť?"
Váhala. Ak povie primálo, aj tak dostane viac, ak povie veľa, bude ľutovať. "Neviem. Ako moc ťa bolí hlava?"
"Dosť."
"Ták potom.. desať je pekné číslo."
Alex sa usmial. "Dobre, ako chceš."

"Pripravená?"
Zhlboka sa nadýchla a povedala: "áno."
"Zle!!" povedal Alex nahnevane.
"Čo je zle, Alexi?"
S malými prestávkami medzi slovami potichu dodal: "vôbec nie si pripravená! Tak netáraj!"
"Ale.."
"Nevieš?!"
" - "
"Dobre," povedal a zdvihol zo stolíka jej nohavičky a silonky a zhúžval ich do guličky. "Zabudla si to dať do úst, nechceme tu predsa vyvolať poplach! Takže budeš počítať do dvanástich. Ostatné pravidlá samozrejme poznáš! Jasné?"
Otvorila ústa a dala si tam bielizeň napchať. Tak ako mohlo zo zapchatými ústami zamrmlala: "Jedna."
Zaťala zuby do látky v ústach a čakala. Dýchala krátko a zrýchlene. Prvé rany budú snáď slabšie, utešovala sa.
Alex si ju prezeral a čakal. Táto chvíľa odovzdanosti a očakávania ho vzrušovala najviac. Pomyslel si: "začali sme netradične a budeme pokračovať netradične." Pomaly ju hladil v rozkroku. Ďalšie kvapky tekutiny z pripravenej mušličky dopadli na dosku stola. Chvíľu ju šteklil koncom koncom korbáča. Začal potichu recitovať odrhovačku: "šibi ryby, mastné ryby, .. od korbáča, .. koláča"
Potom sa rozohnal a švihol. Nie tak ako obyčajne. Tento krát vložil už do prvého úderu všetku silu. Korbáč bol pospletaný z tenkých drôtov a mal asi necelý centimeter v priemere. Zaplesklo to. Poriadne.

Veronike sa zatmelo pred očami, a zvreskla od bolesti. "Ó, Bože!" Všetko vzrušenie ktorým sa doteraz tak chvela, bolo okamžite preč a nahradila ho ostrá pulzujúca bolesť. Jedna ruka jej vyletela, aby chránila postihnuté miesto. S poslednými zvyškami duchaprítomnosti si druhú ruku položila pred ústa, aby zabránila vypadnutiu pokrčenej látky z úst a výkriku z plného hrdla. Súčasne sa skrútila ako červík, skučala a ako bez zmyslov inštinktívne sa štverala dopredu. "Preč, preč, len preč," blikali jej v hlave červené písmená. "Preč od Alexa!" Všetko to prebehlo v niekoľkých sekundách. Potom začali najhoršie vlny bolesti ustupovať. Vedomie sa vracalo. Uvedomila si kde je a čo tam robí.

Alex si prezeral svoje dielo. Ako predpokladal bolesť hlavy, ktorá začala ustupovať už pred chvíľou, bola úplne preč. Jeho úd, ktorý reagoval samozrejme už od začiatku, bol teraz tvrdý ako kameň. Ruka automaticky siahla k rozkroku a urobila mu trocha viac miesta. To čo zamýšľal, mu vyšlo celkom podľa predpokladov. Uvedomil si, že Veronika už má viac než dosť. V žiadnom prípade nezamýšľal pôsobiť jej ešte viac bolesti, veď to predsa nebolo jeho cieľom. Bol ale zvedavý či povie stopku. Preto pokračoval ostrým tónom: "No čo je? Pozícia! Ak správne počítam ešte nám ostáva jedenásť!? Mám ti pomôcť?"

Veronika rozmýšľala i keď logické myslenie jej momentálne úplne vypadávalo. Bolo jej jasné, že jedenásť takých úderov už nevydrží. Na druhej strane vedela, že ak odmietne Alex bude sklamaný. Tiež by mohla zabudnúť na sladučký koniec. Predstavila si Alexove jemné láskanie. Vedel byť taký nežný.. Endorfíny v mozgu sa začali vracať. Bloky zapadli na svoje miesta. Znova ju zapĺňali pocity vzrušenia. Bezbrannosť. Odovzdanie sa. Dôvera? Ach áno. Znova si kľakla, zaspätkovala aby vrátila vystrčený zadoček na pôvodné miesto. Snáď to už tak nebude bolieť..

Alex si prezeral svoje dielo. Prekonala sa. Už som sa bál, či som to neprehnal. Bola taká krásna. Taká bezbranná. Prstom sa dotkol miesta na zadočku, kde ju zasiahol korbáč. Bolo tmavočervené a dlhé asi desať centimetrov, na dvoch miestach presiaklo na povrch zopár kvapiek krvi. Bola rozmazaná po bielej pokožke. Začala sa nekontrolovane chvieť. Strach? Vzrušenie? Dvoma prstami vkĺzol do ponúkajúcej sa mušličky a bruškom prsta sa pomalinky dotkol klitorisu. Počul ako vzdychá cez zapchaté ústa.
"Pokračujeme?"
Niečo zamrmlala, ale Alex nerozumel.
"Vyber si tú guču z úst! Keď mi chceš niečo povedať!!"
Veronika poslúchla. "Áno."
"Áno čo?"
"Som pripravená."
"Tak počítaj nie?"
"Dva." "Pane." A začala si silonky mokré od slín pchať naspäť do úst.
Alex pritlačil jemne bruško prsta na klitoris a začal ním jemnučko hýbať. Začala mierne hýbať zadkom aby mu vyšla v ústrety.
"Prestaň! Zabudla si na svoju roľu?!"
Okamžite prestala.
"A uvoľni si ústa, už to nebudeme potrebovať. Chcem počuť ako vzdycháš."

Tak toto jej nemusel dva krát hovoriť. Všetka bolesť už bola minulosťou. Všetky nepríjemné pocity už boli odplavené. Ďaleko. Radosť. Slasť. Áááá..

Keď Alex cítil, že Veronika už má k orgazmu blízko, pomaly s dráždením prestal. Keď napokon vytiahol prsty z jej rozkroku, vyšiel jej z úst jeden hlasný vzdych.
"Alexi! Prosím. Prosím. Pokračuj. Prosím." Hlasno vydýchla.
Podišiel k jej hlave a pokynul jej aby ju prisunula bližšie k hrane stola. Obrátil jej hlavu na bok smerom k sebe. Vložil jej ruky do vlasov a potom si rozopol rozparok. Veľký čakajúci úd jej hladno vkĺzol do úst. Bola pripravená. Cítil ako ho prijala a prisala sa.
"Oh-my-God." Chcel aby to trvalo večne. Blbosť, pomyslel si. Tak teda aspoň dlho! Dlho! Načiahol sa za telefónom a vyťukal číslo. Kontrola podriadených sa nesmie zanedbávať. Rozdeľoval úlohy a snažil sa aby jeho hlas ma normálny tón.

Veronika sa snažila ako sa dalo. Stále ovšem kľačala na doske stola zo zadkom vyšpuleným dozadu a hlavou a prsiami položeným na studenej ploche stola. Kolená už ju poriadne tlačili. Zajtra si každopádne bude musieť dať nohavice, pomyslela si. O chvíľu jej už bolo jasné, že v takejto polohe ho neuspokojí. Rozmýšľala či si môže dovoliť zmeniť polohu. Pozrela naňho. Ignoroval ju. Radšej nie. Nebude ho predsa provokovať, keď sa to vyvíja tak pekne. Zrejme to aj tak, robí naschvál.

Keď Alex dokončil peskovanie neschopného kolegu, začal sa mysľou znova vracať do reality. Už to bude. Najlepšie analgetikum. Cítil sa čerstvý ako rybička. A najlepšie, že je to celkom zadarmo. Jemne ju stisol prstami a tak jej dal signál, že ho má prestať dráždiť. Pomaly vytiahol svoj úd von z jej úst. Špičkou žaluďa jej pomalinky prechádzal po tvári, po nose, po zavretých očiach. Krv v penise mu pulzovala. Áno, je čas.

Otočil sa sadol si do čiernej koženej riaditeľskej stoličky. Stiahol si nohavice, roztiahol stehná a povedal: "Poďme."
Zliezla zo stola a kľakla si pred neho. Automaticky zaujala polohu ako ju to učil. Roztiahla kolená, ruky si spojila za chrbtom. Vášnivo ho bozkávala a potom vzala do úst. Áno. Za ten čas čo ho poznala už v tom mala cvik.
Keď Alex cítil, že už to prichádza vytiahol jej svoj úd z úst. Semeno jej vystreklo na tvár. Neprotestovala, pretože je to nebolo nepríjemné.

Keď po minúte otvoril oči, padol mu zrak na hodiny na stene. "Jéj! Ten čas tak letí. Veronko, ja mám za pätnásť minút jednanie, budeme to musieť dnes ukončiť. Dnes ostávam tvojím dlžníkom. Bola si sladučká ako med."
"Alexi?!"
"No, môžeš si to dnes výnimočne urobiť sama doma, ja už naozaj.. Povieš mi aké to bolo."
Obrátila sa a začala sa obliekať.
Rozmýšľal akým smerom povedie jednanie, keď si uvedomil aká je smutná.
"Veronko, prepáč, spravíme to inak. Ak chceš príď večer o deviatej ku mne domov. Spravíme si večeru a môžeš potom u mňa aj prespať. Čo ty na to?"

Prikývla a vyhŕkli je slzy. Tešila sa. "Dík. See you.."


Autor Leto 9.3.2005
Povídky od autora: Leto
přečtena: 9619 x
Průměrná známka: 2.93 tři po 122 hlasováních.
Ohodnoť povídku: 1.jedna 2.dvě 3.tři 4.čtyři 5.pět

Utišujúci prostriedok
Copyright (c) 2004 - 2017 | Sex-Town LTD | Erotické povídky Všechna práva vyhrazena.

TOPlistTOPlist